Kresťanská viera dodáva, že k tej podstate patrí aj očakávanie dopovedania. V tomto zmysle písal apoštol Pavol v Druhom liste Solúnčanom: Pán Ježiš Kristus príde. Ale zároveň upozornil: Nie je žiaden rozumný dôvod myslieť si, že ten deň nastane hneď. V nasledujúcich riadkoch listu (ktoré sa pri dnešnej bohoslužbe už nečítali) apoštol dôrazne varuje, aby sa kresťania nedali zviesť k očakávaniu skorého Ježišovho príchodu a aby sa pripravili na zápas, ktorý sa udeje pred jeho príchodom.
Podľa znalcov Pavlových listov apoštol napísal druhý list solúnskym kresťanom krátko po odoslaní prvého. Ten prvý, napísaný niekedy na prelome rokov 50 a 51 po Kr., pokladá sa za celkom prvý text Nového zákona. V závere toho prvého písal o príchode Pána a jeho dňa, a naznačoval, že niektorí zostanú nažive až do Pánovho príchodu. Táto poznámka dala asi vzniknúť predstave, že príchod Pána Ježiša je blízko, a teda je zbytočné robiť si tzv. svetské starosti. Načo pracovať alebo načo sa ženiť, keď čoskoro príde Ježiš, zlých potrestá a kresťanov vezme k sebe do neba? Takto jednoducho to však apoštol nemyslel, preto sa Pavol cítil povinný zareagovať a kresťanov v Solúne usmerniť.
Očakávanie blízkeho Ježišovho príchodu sa pripisuje nadšeniu a nezrelosti prvotných kresťanov. Ich viera sa pokladá za úprimnú, ale na pozadí neskorších skúseností temer za naivnú. Ako čítame, Pavol jasne vystúpil proti predstave, že Ježišov príchod už-už nastáva. Ten príchod ale neodmietol. Očakával ho, ale vysvetľoval, že Ježišov príchod sa odohrá na pozadí boja s človekom neprávosti, ktorý sa protiví Bohu a povyšuje nad všetko, čo sa Bohom nazýva alebo čo sa uctieva, a to až tak, ako píše apoštol, že sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha (2 Sol 2,4). Nám kresťanom 21. st., ktorí (ak sme voči sebe úprimní) žiaden príchod Pána vlastne ani nečakáme, sa však treba pýtať, čo si pod tým príchodom vôbec predstavujeme.
Pavol vo veľkomeste Solúne, hlavnom meste vtedajšej provincie Macedónie, mal s hlásaním evanjelia až nečakaný úspech. Po troch mesiacoch mohol odísť a zanechať fungujúce cirkevné spoločenstvo. Odišiel aj kvôli útokom, ktoré prišli zo strany miestnych Židov. Ich (ako vždy) Pavol oslovil prvých, ale nepodarilo sa mu ich presvedčiť. Mnohí pohania však uverili. Možno aj naivne. Nadchli sa pre Krista, pre jeho víziu o živote, kde mocní a zlí nebudú mať navždy navrch. Aj preto tak radi počúvali, že jeho víťazstvo príde skoro, že sa zjaví ako blesk z neba a všetci uvidia, kto má pravdu. Pavol bol realista, Kristov príchod z neba si nepredstavoval ako v rozprávke. Použil možno nie najlepšie metafory („budeme v oblakoch uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi; 1 Sol 4,17), ale bolo mu jasné, že Kristov príchod je prejavenie sa jeho moci, jeho Kráľovstva, pre ktoré Ježiš žil a ktoré ohlasoval.
Ježišovo Božie Kráľovstvo je dar, nemožno si ho „vyrobiť a vynútiť“, ale tento dar je aj pozvaním. Kresťania sú kresťanmi aj preto, že spolupracujú na uskutočnení Kristovho Kráľovstva. Iste, môže pri tom vzniknúť viacero nedorozumení. Počnúc tým v Solúne, že netreba už nič robiť, len čakať, kedy nás Pán Ježiš vezme na obláčky, až po predstavu, že nik nepríde, že Kristus sa vo svojej moci neprejaví inak ako pri našej smrti, keď sa ocitneme v nejakom svetelnom tuneli a uvidíme ho prichádzať. Pavol to videl inak. On mal osobnú skúsenosť s Kristom. Táto skúsenosť ho však neodvádzala od reality, ale viedla ho k tomu, aby realitu premenil. Realitu duchovnú, nábožensko-kultúrnu i politickú. Cítil sa vzkrieseným Kristom obdarovaný a oslovený, a o toto obdarovanie sa chcel podeliť. Tam, kde sa to podarilo, videl Krista prichádzať. Videl meniť sa svet, videl prichádzať Kristovo Kráľovstvo.
Nositeľom toho príchodu malo byť spoločenstvo veriacich v Krista. Nie ako pasívnych, naivných čakateľov na let nebeským balónom, ale ako spolupracovníkov Kristových na premene sveta. Kristus prichádza v zápase so svojím protivníkom, najmä s tým, ktorý sa posadí do chrámu Božieho a bude sa vydávať za Boha... To je priamy odkaz pre cirkev, či sa ona cíti byť spolupracovníčkou Boha vo svete alebo jeho zástupkyňou či dokonca náhradníčkou. To sú tie najvážnejšie veci. Spolupracujeme s Bohom alebo sa ako kresťania, ako biskupi, ako kňazi usádzame na jeho miesto? Ak by sme sa neusádzali, nepchali na jeho miesto, ak by sme Boha nezacláňali, Zachejovia, hľadači a hriešnici našich čias by sa priam bili o stromy, na ktoré možno vyliezť, aby uvideli Pánov príchod. Príchod toho, ktorý ich urobí šťastnými.
Pred pár dňami som viedol pohreb mladého človeka. Bol umelec, učil na vysokej škole, citlivo vnímal svet. Na jeho rozlúčke som citoval list jedného jeho kolegu, v ktorom napísal: Máte širšie príbuzenstvo, než o ňom viete. Mojím bratom v umení bol Michal. S Michalom sme si povedali málo. U výtvarníka, ktorý pracuje so slovami, to znamená ale niečo iné. Povedať si málo, znamená nedopovedať. Čo znamená nedopovedanie? Znamená jediné: v rozhovoroch za nás pokračujú naše práce. V takomto pokračovaní si radosť a smútok vymieňajú miesta, podobne ako to robia slová a veci. Verte mi. Aj keď plačem, viem: toto vymieňanie zostane radostným. Nedopovedať nie je teda chyba, ale normálnosť. Kto o tom vie, zostane skromný a očakávajúci príchod Pána a jeho Kráľovstva. Priloží ruku i srdce, aby si mohol s Pánom vymeniť svoju tvorbu, svoje dielo.