Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 29. 5. 2005

9. nedeľa cez rok
Mt 14, 44-46
Autor: Peter Cibira

Vo Veľkej Británii robili prieskum, prečo menej ľudí navštevuje bohoslužby. Výsledok prieskumu bol prekvapením, pretože zistili, že to nie je z nedostatku či upadania viery v Boha. Respondenti skôr uvádzali, že dnešná cirkev nehovorí o skutočnom kresťanstve, že prestala byť strážkyňou skutočnej morálky a vodcom, ktorý vie jasne ukazovať cestu, čo treba žiť. Samozrejme sa nemôžu úplne presne aplikovať výsledky z Anglicka na našu spoločnosť, ale veľa inšpiratívneho tam môže byť. Ako kňazi sa snažíme hovoriť o dnešných problémoch, hľadať spôsoby zrozumiteľného rozprávania, ale môže sa stať, že pre mnohých ľudí sa vytratí z toho jasnosť a podstata, možno dokonca mnohí volajú po akejsi radikálnosti, ktorá by z kresťanstva mala ísť. Určite je však ten výskum aplikovateľný nie len na klesajúce počty v kostoloch, ale dá sa povedať, že niečo podobné sa celkovo čaká od kresťanov. Veď sa veštci a neraz stretáme s výčitkami typu: kde je vidieť vaše kresťanstvo okrem chodenia do kostola. Nie len kňazi, ale všetci ako kresťania sme takýmto terčom, od ktorého sa trochu čaká, že to čo hlása, to aj žije, aj keď to môže byť ťažké. Ja by som povedal, že tento výskum ako aj spomínaná kritika vlastne naznačujú stratu spirituality v kresťanstve. Spiritualita, teda schopnosť priniesť do života aj duchovné videnie vecí, je niečo veľmi dôležité. Tak ako sa na chlieb môže niekto pozerať len materiálne, že je to pokrm, ako sa môže na lásku niekto pozerať ako na úplne samozrejmú vec, možno dokonca len hru chémie v našom tele, tak čakáme, že sa nájdu aj ľudia, ktorí budú vedieť byť vďační za chlieb, aj ľudia, ktorí si uvedomujú, že objaviť v živote niekoho, kto nás naozaj miluje, je veľký dar a je to niečo sväté. Život nepozostáva len z chemických a biologických javov, len z fyziky a ekonomiky, ale je dôležité vidieť v ňom aj hlbšie veci. Aká spiritualita by z kresťanstva mala vychádzať?

Je asi dobré si pripomenúť, že Kristus nepriniesol nové náboženstvo. Vychádzal zo židovstva, len ho trochu presmeroval na podstatu. Spolu s teológmi môžeme povedať, že to bolo len naplnenie očakávaní. Čakali, že keď príde Mesiáš, tak nastane rok milosti Pánovej. Rok, kedy nebude odkopnutý nikto, ani chudobný, ani chorý, ani hriešny. Rok milosti, kedy bude cítiť, že je blízko Boh a rok, ktorý sa nikdy neskončí. A toto Kristus robil a hovoril: Božie kráľovstvo je tu, je medzi vami... máte v sebe schopnosť a možnosť, aby dobro, pokoj a láska rástli...

Ani prví kresťania nebáli strach prijať inšpirácie a myšlienky aj z iných náboženstiev a iných filozofických systémov. Išlo znova o to isté – aby sa v ľuďoch oživovalo a prebúdzalo to, čo je sväté, čo je pozitívne.

Ak by sme dnešné evanjelium chceli prehodnotiť z hľadiska spirituality, tak ako najsilnejší motív tam vyznieva prax, konanie. Môžeme sa nadchnúť myšlienkami, môžeme hovoriť, že pomocou bohoslužieb si oddýchnem, môžeme mať preštudované knihy a hovoriť krásne slová... ale ak sa to nestane praxou, je to všetko málo a znova podrobované kritike zo strany iných.