Cítim v sebe hlbokú náboženskú potrebu. Potrebu vzťahovať sa k niečomu a zodpovedať sa – “skladať účty” – niečomu, čo ma presahuje, čo je väčšie ako ja. Ladislav Kováč hovorí, že človek je mýtofil [1] – potrebuje koherentný výklad sveta, pretože kognitívna disonancia bolí.
Potrebujeme vnímať príbeh sveta a príbeh seba samých ako naráciu, príbeh, ktorý má začiatok, koniec, súvislosti. Toto tvrdenie sa však dá banalizovať – pochopiť prvoplánovo tak, že vnímame iba jeho kognitívny aspekt: potrebu eliminovať z obrazu sveta neurčitosti, nejednoznačnosti, medzery v poznaní – a v konečnom dôsledku nejako prijateľne vysvetliť chaotickosť sveta a „nelogickosť“ utrpenia a nespravodlivosti. Kognitívny aspekt redukuje vieru na „verím, že...“ (Boh existuje, Boh stvoril svet, existuje posmrtný život, atď.), teda na súbor presvedčení. Hans Küng [2] oprávnene upozorňuje, že rizikom takéhoto prístupu je, že Boh sa stáva „Bohom (kognitívnych) dier“ – pomáhame si ním všade tam, kde treba vyplniť nejakú dieru v poznaní. S narastaním poznania o svete sa potom životný priestor takéhoto Boha zmenšuje.
Preto je potrebné vnímať aj ďalšiu dimenziu náboženstva, a to konatívnu. Táto zložka ani tak nesúvisí so súborom presvedčení, ale so spôsobom života – s praktickou existenciou vo svete. S potrebou nežiť svoj život iba pre seba. O existencii takejto potreby hovorí Viktor Frankl, ktorý na nej založil svoju logoterapiu – „terapiu zmyslom“ [3]. V stručnosti: človek potrebuje dať svojmu životu (ako celku, ale aj každej jednotlivej prežívanej situácií) zmysel, a tento zmysel, ako aj šťastie nachádza v sebatranscendencii – keď zabudne na seba. Frankl zdôrazňuje, že realizácia tohto zmyslu nie je v disponovaní nejakými kognitívnymi presvedčeniami či predstavami o svete, ale v konkrétnej odpovedi na životnú situáciu. Touto odpoveďou je v prvom rade čin (až keď čin nie je možný, reakciou je zaujatie postoja – aj to však možno chápať ako akýsi vnútorný čin čiže zmenu seba).
V Maslowovej hierarchii [4] sú seba-transcendujúce potreby v hornej časti pyramídy. Na najnižších úrovniach hierarchie sú fyziologické potreby súvisiace s prežitím. Vzniká tak zaujímavé pnutie: na jednej strane potreba postarať sa o seba – zabezpečiť si dostatok jedla, spánku, bezpečie, atď., na druhej strane potreba zabudnúť na seba, slúžiť vyššiemu celku, postarať sa o druhých. Toto napätie medzi týmito dvoma pólmi je charakteristické pre celú ľudskú existenciu. Štandardne sa Maslowovská pyramída vysvetľuje tak, že človeka začnú vyššie potreby zaujímať, až keď sú tie nižšie uspokojené; z histórie máme však bezpočet príkladov sebaobetovania, a nielen obetovania spánku, jedla či bezpečia, ale často obetovania vlastného života. Bert Hellinger, zakladateľ systemickej rodinnej terapie hovorí, že prináležať k nejakému vyššiemu systému nám dáva hlboký pocit uspokojenia [5].
Je teda táto potreba definovať sa, resp. byť vo vzťahu s niečím, čo človeka presahuje, koreňom náboženskej potreby? Martin Buber hovorí, že skúsenosť „ty“ je základnejšia a predchádza skúsenosť „ja“ [6]. Akoby sme sa vedeli plnohodnotne definovať až vo vzťahu, resp. v dialógu. Buber povedal: „Bytie Boha ma vôbec nezaujíma, ale Boh–Ty ma zaujíma veľmi“ [7]. V židovskom náboženstve, ktoré bolo Buberovi blízke, nachádzame tento element: individuálny život, ale aj dejinný príbeh židovského národa je prežívaný ako dialóg, v ktorom je možné klásť Bohu otázky, reptať, škriepiť sa – zároveň však možno prežívať svoje konkrétne konanie ako vlastnú odpoveď na otázky, ktoré dáva Boh.
Tým sa dostávame tam, kde sme začali: konatívna a kognitívna zložka náboženstva sa spájajú v celok. V centre takto prežívaného náboženstva je zodpovedné konanie, sebatranscendujúca odpoveď na život prežívaný ako otázku; nie nutne eliminácia chaosu či teodícea – filozofická ekvilibristika na vysvetlenie utrpenia –, dokonca tam ani nemusí byť prítomný koncept Boha ako ontologickej kategórie. Aj v chaotickom a nespravodlivom svete je možné zmysluplne konať (ako hovorí citát: Boh nemá na elimináciu utrpenia vo svete iné ruky ako naše: my sme odpoveďou na problém utrpenia). Ostáva len dodať to, čo je asi v tejto chvíli zrejmé: takto ponímané „náboženstvo“ široko presahuje to, čo sa bežne pokladá za náboženstvá či konfesie: existuje veľa vzácnych a šľachetných ľudí, ktorí sa ako náboženskí neidentifikujú; atribúty sebatranscendencie sú však v ich zodpovednom konaní v prospech celku jasne viditeľné.
Odkazy:
[1] Kováč, L.:. Ľudstvo v ohrození: potreba syntézy prírodných a kultúrnych vied. In: Beňušková, Ľ., Kvasnička, V., Pospíchal, J. (ed.) Hľadanie spoločného jazyka v kognitívnych vedách. Iris, 2000, s. 83-120.
[2] Küng, H.: Na počátku všech věcí (Přírodní vědy a náboženství). Vyšehrad, 2011.
[3] Maslow, A.: Motivation and personality. New York, NY: Harper, 1954.
[4] Frankl, V.: Hľadanie zmyslu života: Napriek všetkému povedať životu áno. Eastone Books, 2011.
[5] Hellinger, B.: Skrytá symetrie lásky. Pragma, 2006
[6] Buber, M: I and Thou. Charles Scribner's Sons, 1937.
[7] Frankl, V., Lapide, P.: Bůh a člověk hledající smysl. Cesta, 2011.