Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 6. 3. 2005

4. pôstna nedeľa
Jn 9, 1. 6-9. 13-17. 34-38
Autor: Peter Cibira

Dosť to bolo dnes dlhé na počúvanie v stoji. To preto, že po tieto nedele – minule, teraz a tiež nabudúce (to už bude trochu kratšie) počúvame evanjeliá, ktoré prví kresťania používali pri príprave dospelých na krst. Minule to bolo o vode, teda o krste a novom živote, dnes je hlavnou témou, že Kristus otváral vnútorný zrak – zrak viery, zrak duše.

Nevedel by som všetko povedať, čo k tomu hovorili prvý kresťania, ani by sa to nedalo. Premýšľam len nad otázkou, čo sa stalo farizejom, že takto narazili a nevedeli chápať. Boli to ľudia, ktorí strážili poklad viery, odovzdávali ho ďalej. Robili pre to všetko. Teda mali ako prví viere rozumieť a rozumieť aj človeku. Ich konflikt by sa dal označiť ako konflikt medzi vierou a poznaním. Toto sa v dejinách znovu opakuje: hovorievame o konflikte medzi vierou a vedou; prípadne medzi vierou a životnou skúsenosťou. Oba konflikty nebudem rozoberať.

Ak sa pozriem do knižiek, ktoré hovoria o náboženstvách, tak by sa tam dal nájsť aj opis dvoch extrémov náboženstiev. Prvý extrémny pokus, ako sa vysporiadať s tušením, že je niečo či Niekto viac ako my, je pokus podmaniť si ho. Dostať ho na svoju stranu. Miesto aby načúval Bohu, aby bral veci v živote ako výzvy. Sem by sa dali zaradiť mnohé magické úkony, možno tance, možno modlitby... Ich problém (a preto to označenie extrém) je v tom, že s Bohom či božstvami nekomunikujú, nehľadajú ich vôľu. Snažia sa ich len podmaniť. Druhý extrém je pokus o odhalenie – teda vysvetlenie božstiev a Boha. Je to niečo na spôsob predstavy technika, ktorý dokonale ovláda dynamo. A my vieme povedať, čo robí technik, čo chce, aj ako fungujú zákony v dyname. A opäť sa tu nekomunikuje s Bohom, neberie sa svet a bežný život ako podklad na premýšľanie a meditáciu (porovnaj Martin Buber: Temnota Boží) . Tomuto extrému podľahli farizeji z dnešného evanjelia. Ale vieme, že to vôbec nie je len vecou starých náboženstiev, že tieto pokušenia sú prítomné aj v dnešnej viere v Boha.

O čo by teda malo ísť, keď nie ani o podmanenie, ani o odhalenie? Viera by mala byť hľadaním, mala by byť otvorenosťou voči všetkému čo prináša život. Mala by človeka privádzať k úprimnému a hlbokému poďakovaniu, keď sa deje niečo dobré. Ale voči zlým veciam by nás mala nastavovať, že premýšľame, hľadáme, že sa stále učíme. Kresťanstvo by povedalo: počúvame Boha. Tu skutočne robili farizeji chybu.

Keby sme to však chceli povedať jednoduchšie, možno by stačilo povedať, že farizeji v evanjeliu neboli pozitívni ľudia. A to nebude ani celkom náboženská reč – neboli pozitívni, pretože sa nevedeli potešiť, že vidia uzdraveného človeka, aj keď to nevedia vysvetliť. Nie je to celkom náboženská téma, ale takáto otvorenosť, pozitívnosť, je základom viery. Nie že by pozitívni ľudia museli byť všetci veriaci, ale určite nie sú zdravo veriaci, ak ich viera nevedie aj k takémuto pozitívnemu otvoreniu svojej mysle. Takáto pozitívnosť je základom pre vieru. A všetci viete, že na toto náš dnešný svet aj trpí. Že denne stretáte ľudí, ktorí nájdu sto dôvodov, prečo niečo nemožno urobiť, ale ani jeden, ako by sa to dalo skúsiť.

Ja mám k tomuto dva citáty. Prvý je pravdepodobne od Thomasa Mora – kráľovského kancelára na anglickom dvore. Ten (asi to bol on) napísal takú veselú modlitbu pred jedlom. Prosí o chuť k jedlu, ale aj o to, aby mal čo jesť. Jeden verš tejto modlitby hovorí: „Daj mi zdraví rozum, Pane, nech vidím dobro okolo nás, nech sa hriechom nevydesím a napraviť ho viem v čas“. Často mi rezonujú tieto slová – zdravý rozum ako podmienka schopnosti vidieť dobro! A možno aj naopak – vidieť dobro aj v ťažkých dňoch, aj v krížoch, ako znak zdravého rozumu. Druhý citát pochádza od indiánov. V jednom kmeni si opakovali, že keď ráno vstaneš, poďakuj za všetko Bohu. A ak nemáš za čo ďakovať, chyba nie je na strane Boha.

Viera by sa mala ukazovať aj na schopnosti pozitívneho pohľadu na svet. A pri tých ťažších veciach, pohľadu, ktorí chce stále hľadať. Lebo možno aj cez prehry, aj cez ťažké veci, nás chce Pán Boh niečo naučiť, niečo nám povedať. I keď sa to nedá chápať práve ľahko.