Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 26.7.2015

17. nedeľa cez rok (B)
Ef 4,1-6
Autor: Karol Moravčík

Pred pár týždňami – v reakcii na jednu kázeň – položila mi priateľka z farnosti otázku, či verím na dve cirkvi. Presne si nespomínam, o čom som hovoril, ale predpokladám, že o tom, čo je skutočné nasledovanie Ježiša a teda správna cirkev, a čo je falošné hranie sa na kresťanov a teda nesprávna cirkev. Veríme, že Kristovo pôsobenie v ľudských dejinách je jedno, v tom zmysle vo vyznaní viery hovoríme o jednej, svätej, katolíckej, apoštolskej cirkvi. Otázka je, kde sú hranice tejto cirkvi. Niektorí ich vidia veľmi široké, iní veľmi úzke. Priznám sa, že viac mi vadia tí, ktorí hranice cirkvi zužujú, ktorí ľudí s odlišnými názory odháňajú alebo nové pochopenie viery vôbec nepripúšťajú.

Apoštol Pavol, keď písal svoj list Efezanom, videl už na počiatku kresťanstva, akí rôznorodí sú ľudia, ktorí sa stali kresťanmi. Videl nebezpečenstvo nejednoty medzi ľuďmi, ktorí tvorili prvotnú cirkev. To nebezpečenstvo videl najmä v rozdelení kresťanov na tých, čo pochádzali z pohanstva, a na tých, čo boli zo židovstva. Títo druhí mali sklon úplne odmietať kresťanov z pohanstva, lebo z ich pohľadu nežili dosť kóšer – nežili podľa Mojžišovho zákona. Apoštol preto ako podstatné zdôraznil, že jedno je telo cirkvi a jeden je Duch Boží v nej pôsobiaci: Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. A jeden je aj Boh a Otec všetkých, nad všetkými a vo všetkých (Ef 4,5-6).

Môžeme sa pýtať, ak je to takto, ak je jeden Pán (Kristus), ak je jedna viera (vzťah k Bohu cez Krista) a jeden krst (jedno zasvätenie sa Bohu skrze Krista), ako môžu byť problémy? Problémy sú, ak sa jednota nehľadá v počúvaní Boha, ale v jeho nanucovaní, nie vo viere, ale v zákone, nie v krste, ale v príslušnosti k náboženstvu. Možno hneď nebadáme rozdiel. Ale ten rozdiel je v tom, že niekto Boha chápe ako povýšeného Pána, o ktorom sa nediskutuje, jeho vôľu chápe ako zákon, o ktorom sa nediskutuje, a náboženstvo ako poslušné zaradenie sa, o ktorom sa nediskutuje. Kresťanstvo však Boha chápe ako Boha a Otca všetkých (nielen napr. Židov alebo katolíkov). Takto by Boha mali vnímať zvlášť tí, ktorí za svojho Pána a Komunikátora prijímajú Ježiša, ktorým na ich žitie nestačí vopred daný zákon, ale tvoria si vždy aktuálne vzťah k Bohu a životu čiže žijú vieru, a navzájom nie sú jedno na základe zdedenej náboženskej príslušnosti, ale cez vlastnú odpoveď Bohu na jeho oslovenie čiže krst. Za tým všetkým a v tom všetkom je Boh ako v nás a dejinách konajúci Boh čiže Duch Svätý. Avšak tam, kde sa síce ľudia k Bohu hlásia, aj ku Kristovi, aj k Duchu Svätému, ale celé je to neúprimné, povrchné, a tiež tvrdé, neláskavé a pyšné, tam je paródia na Ježišovu cirkev, tam je tá falošná hra a nesprávna „druhá“ cirkev, ktorá cirkvou vlastne vôbec nie je.

Ako som už minulú nedeľu nad listom Efezanom spomenul, Pavlovi išlo pri formovaní spoločenstiev kresťanov aj o to, aby sa vytvárala alternatíva k pohanskej rímskej ríši s jej zákonmi a poriadkom. Tie zákony a moc Ríma niečo ľuďom poskytovali. Jadro rímskej moci však bolo falošné a skazené. Podobné je to dnes. Súčasná západná materialistická spoločnosť mnohým ľuďom poskytuje aký-taký poriadok, zabezpečenie a úspech. Jadro tejto spoločnosti, jej vášeň po sebeckom hromadení materiálnych ziskov a konzume, je však zlé a skazené. Ako alternatíva k západnej spoločnosti sa v ostatných rokoch pre milióny ľudí vo svete profiluje islam(izmus), jeho rôzne varianty. Ak však voči našej (naozaj v mnohom nemorálnej) spoločnosti ponúka morálku postavenú na násilí a nenávisti, jeho jadro je takisto zlé a skazené.

Opäť sa môžeme pýtať, akú alternatívu ponúka naše kresťanstvo? Azda len morálku, ktorá sa žije v súkromí, alebo morálku, ktorou odsúdime hriešnikov a na rozdiel od islamistov sa pochválime, že ich neplánujeme potrestať smrťou? Kresťanská cirkev má ponúkať ideál Krista, ktorý dnes cez nás prichádza a lieči a zachraňuje. Keď to povedal pápež František a zdôraznil to obrazom cirkvi ako poľnej nemocnice, ktorá zranených nevyšetruje, kde si zranenie zavinili, ale okamžite podáva prvú pomoc, skritizoval ho jeden vysokopostavený kardinál: Obraz cirkvi ako poľnej nemocnice je síce veľmi pekný, ale cirkev sama o sebe nie je žiadne sanatórium, ale dom Otca s jeho Božími zákonmi. František na to neskôr reagoval, že náš Boh sa nebojí noviniek a neustále nás vedie po nových cestách. A opakovane upozornil, že niektorí ľudia v cirkvi majú tendenciu skrotiť si Ducha Svätého, takpovediac chcú Duchu Sv. nasadiť uzdu a opraty.

Sme jedno telo a jeden Duch, učil apoštol Pavol kresťanov na počiatku cirkvi. Veríme, že to tak má byť, veríme, že je to tak najlepšie. Uverme však aj tomu, že tento Duch sa nenechá skrotiť a nás posilní, aby sme sa vždy ozvali, ak by sa niekto pokúšal brániť jeho uzdravujúcemu slobodnému pôsobeniu medzi nami.