Na rádiu bývala pred niekoľkými rokmi relácia s názvom Na čom záleží?. Moderátor si pozýval hostí z rôznych oblastí – od športovcov, politikov, mysliteľov, spisovateľov... Rozhovor vždy smeroval k spomenutej otázke. Podľa mňa to bol skvelý nápad, pretože tak položená otázka umožnila, že sa už potom nehovorilo len o štýle plávania či písania, ale išlo sa hlbšie. K tomu, čo ten človeka cez svoj život pochopil ako dôležité, najcennejšie.
Otázku „Na čom záleží si občas položíme každý. Odpovedáme asi na ňu aj vždy trochu inak, podľa toho, aká je situácii a naše pocity. Niekedy aj to, čo sme pochopili ako dôležité a cenné v živote, neraz porušíme. Inak na ňu odpovie človek, ktorý je v depresii, ktorý sa trápi, inak človek vo vezení, inak človek šťastný, zaľúbený... Ale aj tak je to podstatná otázka.
Aj dnešné evanjelium by sa dalo vložiť pod nadpis Na čom záleží. Je to odpoveď na otázky na čom záležalo Kristovi. Bolo by trochu na škodu, keby sme si to predstavili len ako jednorazovú záležitosť na púšti. Skôr ide o zhrnuté rozprávanie o celom živote, kde Ježiš, rovnako ako my, musel voliť medzi tým, čo je naozaj podstatné a čo je len pokušenie. Tiež by nebol dobré predstaviť si to len ako že prišla nejaká iná bytosť, že nám to pripomenie rozprávku. Jedná sa tu o najdôležitejšie rozhodnutia života, o hľadanie toho podstatného.
Asi ste už v živote počuli veľa vysvetlení tohto evanjelia. Určite ste sa stretli s tým, že sa hovorí o pokušení tela, pokušení očí a pýche života. Toto je dokonca prítomné aj v liturgii. Ale keďže je to symbolická reč, dovoľuje aj iné vysvetlenia - a v dejinách ľudí, ktorí nad tým premýšľajú sa nájde skutočne veľa inšpirácií. Pre mňa je v tejto životnej etape cenné a dôležité prekladať si to, že v prvom pokušení (premeň kamene na chleby!) ide o pokušenie či životný postoj rýchleho uspokojenia tela. Keby sme sa chceli hrať na múdrych, mohli by sme spomenúť, že niečo podobné hlásal ako princíp života jeden z najväčších psychológov – Sigmund Freud. Tvrdil, že slasť a túžba po jej uspokojení je to, čo nami hýbe, že je to za všetkým naším snažením. My ba sme mohli povedať, že naozaj poznám veľké množstvá ľudí, ktorí sa takto v živote riadia – akoby išlo len o to mať, zažiť, neprestajne sa hnať za zmyslovou telesnou uspokojenosťou. A keby sme boli úprimní, tak povieme, že je to neraz silno prítomné aj v nás a dokonca to vieme niekedy aj vysvetliť či ospravedlniť. Len v súlade s dnešným biblickým textom by sme museli aj povedať, že Ježiš to odmietol ako svoju životnú cestu, ako odpoveď na to, že o čo ide.
Druhé pokušenie (pokloň sa mi a budeš vládnuť!) je pokušenie moci. A keby sme chceli byť múdri tak povieme, že Freudov žiak, takmer rovnako slávny Adler, kritizoval svojho učiteľa povedal, že nejde v živote len o slasť! Podľa neho za všetkým ľudským snažením je snaha po moci. Chceme byť silní – silnejší ako ľudia okolo, silnejší ako naše životné ťažkosti, silnejší ako všetko čo je v nás. A rovnako by sme mu dali za pravdu. Možno by sme menovali ľudí ako bol Hitler, možno by sme potom povedali, že sa to môže stať aj v rodine – rodič voči dieťaťu, aj v priateľstve či láske – chce niekomu stále radiť, riadiť ho... a hovorili by sme, že je to často prítomné. A opäť by sme priznali, že niekedy je to aj dobré a potrebné, že si bez vlády nevieme celkom prestaviť život, že to aj potrebujeme. Ale tiež by sme mali povedať, že ani toto nebola Ježišova odpoveď na to, o čo ide. Aj keď sám s tým musel zápasiť. Ale nezvolil si cestu vládnutia nad ľuďmi, cestu moci. A už vôbec nie cestu potlačenia niekoho či manipulácie.
Tretie pokušenie (skoč dolu, veď sa ti nič nemôže stať!) je pokušenie vyhnúť sa zodpovednosti. Nech to za mňa urobia iní, nech to možno urobí sám Boh. A opäť, keby sme veľmi chceli , našli by sme psychológa B. F. Skinnera. Ten má zasa hypotézu, že to, čo nás v živote vedie, je vyhnutie sa všetkému, čo prináša ťažkosti. A opäť by sme mohli hovoriť, ako je to silno prítomné v ľuďoch, ako sú celé skupiny ľudí, ktorí sa chcú len skryť a vyhnúť všetkému. Možno by sme dokonca hovorili, ako je táto snahy vyhnúť sa zodpovednosti spojená s mnohými závislosťami. Ale asi by sme tiež povedali, že veď nie je na tom nič až také zlé, keď si chceme občas oddýchnuť, keď máme všetkého dosť, keď si zvolíme to, čo je ľahšie. Že je to normálne. A mali by sme pravdu. Ale opäť by sme mali pridať aj to, že ani toto nebola Ježišova cesta. Nejde si dať urovnať cestu ani Bohom. Pôjde svojou cestou sám, či to bude bolesť, kríž, kritika, výsmech...
Žiaden z týchto troch modelov života nie je nám ľuďom cudzí. A dokonca na každom je asi aj niečo poctivé a dobré. Nikomu neberieme, keď ide niektorou z týchto ciest. Všetko z tohto má trochu v našich životoch aj miesto. Ale asi naozaj ide aj o niečo viac.
Povedali sme, že Ježiš tieto cesty odmietol, aj keď musel nad nimi premýšľať. Ale čo z toho vyjde, čo si zvolil? Odpoveď biblie by bola asi , že si zvolil poslušnosť Božiemu slovu . Tým teda si zvolil hľadanie Boha, jeho vôle. Odpoveď je to síce pekná, ale tí, ktorí ste sa o to v praxi pokúsili viete, že je to veľmi ťažká reč. A viac ako reč je ťažké to v živote uskutočňovať. Ale asi ja pochopiť a povedať to zrozumiteľne.
Preto si pomáham vo svojom myslení výrokmi, ktoré sú podobné, ale predsa sú od ľudí dnešných čias. Ten prvý povedal človek, ktorý prešiel koncentračným táborom a potom sa takmer celý život venoval skúsenostiam z neho. Ten by nám asi povedal, že vlastne ide o to, že človek potrebuje mať prečo, či pre koho žiť. Že potom dokáže neuveriteľne veľa. Ale bez toho t nejde.
Druhý výrok patrí viacerým ľuďom – povedali by, že v živote ide, že to najcennejšie je láska. Výpoveď, ktorá môže byť aj podozrivá z romantizmu, ale na druhej strane veľmi dôležitá. Lebo aj my si niekedy povieme, že predsa nemôže ísť iba o sebauspokojenie, nemôže ísť iba o moc, nemôže ísť iba o to, že sa vyhneme zodpovednosti.... A týmto nemôže sa vlastne približujem k výpovedi, že hľadáme niečo viac. Možno práve tú lásku, možno dokonca práve tak, ako hovorí biblia hľadáme splnenie úlohy, ktorú nám dal Boh, splnenie jeho vôle... ň
Veľmi silná výpoveď v tomto bola u muža vo vezení. Bol som tam včera a rozprávali sme sa na túto tému. Trochu nešťastne som formuloval, že oni asi všetci čakajú na budúcnosť, na prepustenie, že potom budú môcť začať.... Spomenutý muž vtedy pokrútil negatívne hlavou. Pretože som poznal jeho názory hneď som sa ospravedlnil za svoje tvrdenie a dal som mu možnosť hovoriť. A on hovoril, že podľa neho nie je dôležitá budúcnosť (veď sa jej ani nemusíme dožiť a nevieme, čo nám prinesie). Podľa neho je najdôležitejšie ako nastavíme svoju myseľ. Aby sme vedeli teraz a tu vnímať a plniť to, čo chce od nás boh. Verím úprimnosti jeho výpovede, pretože ho trochu poznám a viem akú cestu premeny zažil vo vezení. Myslí to úprimne a snaží sa to aj žiť, že dnes, teraz má poznávať to čo dostáva, to čo je cenné... Nie raz, v budúcnosti. A súhlasím, že tak to trochu aj má byť. Že to o čo ide e veľmi blízke schopnosti vnímať v danom okamihu to, čo sa nám dáva i to, aké miesto, akú úlohu máme splniť.