Úvod
Odkedy sme sa začali zaoberať exhortáciou pápeža Františka, myslím na to, ako prejsť od uvažovania k uskutočneniu. Text Evangelii Gaudium (EG) je programový dokument. Ak si niečo z neho osvoja predstavitelia našej cirkvi na úrovni biskupov, budeme vďační, ale nemožno na nich čakať. V dejinách to zväčša fungovalo tak, že vznikol nejaký pohyb dolu medzi ľuďmi a následne sa čakalo od biskupov, že nové hnutie, nový štýl života z kresťanskej viery nejako odobria a požehnajú. To by mala byť napokon úloha biskupov – pomáhať rozlíšiť pravé od nepravého, evanjeliové od ľudsky povrchného. Takto sa to udialo aj pri zrode františkánskeho hnutia na začiatku 13. storočia. Uprostred množstva hnutí usilujúcich sa o zmenu spoločnosti a cirkvi sa zrodilo hnutie iniciované Františkom Assiským, ktorý na rozdiel od ostatných nespokojencov či horlivcov pokladal za potrebné aj pápeža a biskupov zatiahnuť do obrodného procesu. Nikdy však nepovedal, že to, čo robí, robí na podnet či príkaz nejakého pápeža alebo biskupa, ale dôsledne opakoval: Zjavil mi to Boh sám.
Keď chceme rozmýšľať, ako môžeme v našich podmienkach realizovať pápežovu exhortáciu, tiež nechceme niečo robiť len preto, že to hovorí pápež, ale vďačne vítame, že dnes môžeme spolupracovať aj s pápežom na tom, ako (nábožne povedané) odpovedať na oslovenia, ktoré nám Boh adresuje v našej dobe.
Františkánske inšpirácie
Vo svete snaha o realizáciu EG prebieha. Napr. z františkánskeho prostredia vyšli príspevky teológov i laikov v knihe pod názvom: Prorocký protest (Andreas Müller, Prophetischer Protest, Würzburg 2014), kde je František predstavený ako „utajený“ inšpirátor II. vatikánskeho koncilu. Tým sa snažia opätovne pripomenúť, o čo išlo na II. VK a prispieť k poznaniu toho, ako vízie sv. Františka a vízie koncilu uskutočniť dnes, keď pápež František sám podnecuje k takémuto konaniu. V závere knihy autor zdôrazňuje hlavné motívy, ktoré viedli sv. Františka a ktoré by v súčasnosti mali inšpirovať aj nás.
„Konám len to, čo mi sám Boh vnukol.“ Tak píše sv. František vo svojom testamente a dodáva: „Ani pápež, ani biskupi, ani opát alebo niekto iný, len Boh sám mi to zjavil. Na Božie oslovenie som opustil tento svet.“ Takto začal František vnímať Božie oslovenie od stretnutia s malomocným. Uvedomil si, že aby sa obrátil k Bohu a bral vážne jeho oslovenie, musí sa jasne postaviť na stranu ľudí, ktorí boli v spoločnosti chudobní a odstrčení. Toto miesto na strane chudobných stalo sa pre neho aj uhlom pohľadu či kritériom pre čítanie, vysvetľovanie a žitie evanjelia.
Naozaj stretneme Boha len vtedy, keď sa staneme malými, ako sa stal Boh malým pre nás, a keď ho objavíme v trpiacom bratovi a trpiacej sestre. (V tej súvislosti František začal uctievať Ježiša „ľudsky slabého“ – nie na tróne, ale chudobného v jasliach a chudobného a trpiaceho na kríži.) Životný štýl Františkov sa zároveň stal zásadnou kritikou podoby cirkvi, v ktorej vtedy cirkev existovala.
Sen o bratsko-sesterskej cirkvi chudobných bol tou víziou, ktorá dávala krídla aj horliteľom za reformu na II. VK a z Františka učinila „skrytou“ témou koncilu. Táto vízia sa dá uskutočniť, ak ako sv. František dospejeme k vnútornej istote, že aj my máme duchovné poslanie, ktoré pochádza priamo od Boha. Presne k tomu nás povzbudzuje pápež František, ktorého zažívame priam ako dar z neba. On takisto ako kedysi sv. František hovorí, že musíme vyjsť z doktrinálnej veže zo slonoviny a ísť až na hranice ľudskej existencie – tam, kde dnes ľudia trpia.
K poslaniu byť svedkom radostnej zvesti evanjelia nestačí len cirkevné poverenie a svätenie. Kto v sebe nepočuje Božie oslovenie, ktoré ho rozohrieva a oduševňuje, nemôže nikoho osloviť a rozohriať pre evanjelium. Úloha laikov v cirkvi nie je vypĺňať medzery v práci kňazov, keď nestíhajú. Laici sú bratia a sestry v cirkvi (spolu s kňazmi) a majú rovnakú starosť o Božie kráľovstvo ako kňazi (aj keď každý iným spôsobom). Kto sa bude merať príkladom Františka Assiského a Františka z Ríma stane sa sám znamením nádeje pre tých, čo sú v dnešnom svete „zaťažení a utrápení“.
Hľadanie odpovedí na podnety pápeža Františka
Viacerí nemeckí teológovia, ale aj ľudia z praxe, vydali knihu: Chudobná cirkev? Posolstvo pápeža v diskusii (Thomas Laubach/ Stefanie A. Wahl, Arme Kirche? Die Botschaft des Papstes in der Diskussion, Freiburg im Br. 2014). V jednom z príspevkov píše kňaz a robotník v sklade Thomas Schmidt, že pápež nás vyzýva k prelomu, vyjdeniu von. Po nemecky píše, že nás vyzýva „zum Aufbruch“, pričom autor kladie dôraz na Bruch (zlom, rozchod). Bližšie vysvetľuje, že on program pápeža pochopil tak, že potrebujeme rozchod s dogmou o (ekonomickom) raste, rozchod (nemeckej) cirkvi so štátom a rozchod s povrchným konzumným spôsobom života.
Podľa autora je vyjdenie cirkvi do sveta a k trpiacim neuskutočniteľné bez dvoch podmienok. Jedna je osobné obrátenie, a to zasa vyžaduje reálny kontakt s chudobnými a utláčanými, starými, deťmi, utečencami, spoločensky vylúčenými, obeťami systému, nezamestnanými a pod. Biskup Franz Kamphaus sa pýtaval mladých kňazov a teológov: „Máte aspoň jedného priateľa medzi chudobnými?“ (Práve jeho nástupcom stal sa v Limburgu nedávno odvolaný biskup Franz-Peter Tebarz –van Elst, známy ako biskup luxusu...) Ďalšou podmienkou je živý trvalý vzťah k Ježišovi evanjelií (nielen k Ježišovi, prezentovaného rečou dogiem).
Na záver Thomas Schmidt pripomína výzvy pápeža Františka z exhortácie: Nedajme si vziať misionárske nadšenie! Nedajme si vziať radosť evanjelia! Nedajme si vziať nádej! Nedajme si vziať spoločenstvo! Nedajme si vziať evanjelium! Nedajme si vziať ideál bratsko-sesterskej lásky! Nedajme si vziať silu pre naše poslanie!
Tieto výzvy dopĺňa piatimi upozorneniami Hansa Künga: Dôverujme moci slova. Dôverujme moci činov – konajme sami, nečakajme na pokyny zhora. Dôverujme moci spoločenstva – jeden sa neráta, piatich si všimnú, päťdesiati sú neporaziteľní. Dôverujme moci odporovania – musíme ukázať, že to, o čo nám ide, myslíme vážne. Dôverujme moci nádeje – ako veriaci, ktorí vydržia a sa nevzdávajú.
Naše možnosti na Slovensku
V našom prostredí mnohí úprimní katolícki kresťania ťažko nesú, že napriek silným svedectvám a obohacujúcim skúsenostiam veriacich kresťanov z totalitného obdobia sa slovenská katolícka cirkev po roku 1990 uzavrela v obavách a neporozumení pred výzvami súčasnosti a namiesto reagovania na tieto výzvy (a výzvy Ducha Sv. pre dnešok) udržiava zvyšky tradičného slovenského katolicizmu a podporuje temer fundamentalistické aktivity na ochranu určitých predstáv o morálke v spoločnosti. O vyzdvihnutí ústredných tém II. vatikánskeho koncilu a stotožnení sa s jeho duchom a o podpore obrodného úsilia pápeža Františka však na Slovensku temer nepočuť.
Čo v tejto situácii môžeme urobiť? Uvedomujeme si, že nie je možné čakať na nejakú lepšiu situáciu, lepších biskupov, kňazov či laikov. Bola vari počas komunizmu lepšia situácia, keď napriek prenasledovaniu a mnohým obmedzeniam jestvovalo množstvo iniciatív a popri oficiálnej cirkevnej činnosti ponúkalo sa množstvo alternatívnej služby obetavých kňazov, rehoľníkov a laikov? Množstvo rôznej činnosti rôznych kresťanov jestvuje aj dnes. Na základe toho, ako vyzerá naša spoločnosť občianska a cirkevná, si však oprávnene kladieme otázku, či súčasné kresťanské a cirkevné aktivity nie sú príliš orientované samy na seba, a preto, žiaľ, nejdú alebo nevládzu ísť – ako hovorí pápež František – von na periférie, medzi ľudí tohto sveta.
Nájdu sa však dnes na Slovensku v našej cirkvi ľudia, ktorí pápežovi Františkovi rozumejú a dokážu využiť podnety, ktoré ponúka pre obnovu cirkvi? Sme my tými ľuďmi, ktorí nevidíme len pápeža, na ktorého sa odrazu môžeme odvolávať, ale vidíme v ňom aj dar z neba, prvého služobníka Ježišovho evanjelia, ktorý korešponduje viac a jasnejšie ako jeho predchodcovia s našou víziou bratsko-sesterskej, slúžiacej a chudobnej cirkvi? Ak áno, nájdime v sebe odvahu a schopnosť spolupracovať na realizácii Františkovho programu a nezostaňme len pritom, že si budeme sťažovať na situáciu cirkvi na Slovensku alebo sa podporovať len v úzkom kruhu svojich rodín a najbližších známych.
Podľa Františka každý kresťan má byť misionárom. Podeliť sa máme o to, čo nás obohacuje – o lásku Boha, ktorú sme zažili. Čo to znamená prakticky? Základom sú obyčajné kontakty, rozhovory, priateľstvá... Zároveň máme byť členmi spoločenstva, kde sa sami necháme evanjelizovať, kde sa radíme o vlastnej viere, vlastných starostiach a radostiach, nie o nejakej stratégii voči iným, ale o našom záujme o iných, o službe pre iných.
Môžeme aj kázať? Sv. František kázal, hoci nebol kňaz. Každý môže, nie však ten, kto si myslí, že má na to, ale kto k tomu dostal osvedčenie od spoločenstva. Vytvárajme nové podoby kázania... Od liturgických a príležitostných stretnutí (aj pri liturgii možno podať svedectvo) až po internet... Treba pomáhať kňazom; pripravovať spoločne homílie pri štúdiu Biblie a modlitbe. Na rozdiel od kazateľov odtrhnutých od reality neviesť poučujúci monológ, ale napomáhať dialóg Boha s ľuďmi. Spracovať v homílii skúsenosť so Slovom i so životom ľudu. Rozpoznávajme medzi nami našich hovorcov, prorokov a svedkov evanjelia a berme ich vážne.
Spoznávajme a vážme si aj ďalšie charizmy bratov a sestier v našich spoločenstvách. Mnohí môžu byť duchovnými radcami a sprievodcami. Môžu dopĺňať svojou službou spovede a duchovné rady kňazov. Môžeme formulovať svoje vyznanie viery a svoje videnie úloh, ku ktorým sme dnes povolaní, tiež svoje metódy, a tak vytvárať viditeľné podoby sesterskej a bratskej cirkvi.
Hľadajme ako svedectvom z viery pozitívne ovplyvňovať aj verejnú mienku v cirkvi a spoločnosti. Musí predsa jestvovať aj iná cesta, ako je neplodná až trápne agresívna konfrontácia na súčasných mediálnych sieťach alebo úplné mlčanie.
Každá skutočná obnova cirkvi a spoločnosti začína v našich túžbach, snoch a víziách. Hélder Câmara (1909-1999), bývalý arcibiskup Recife v Brazílii, aktívny účastník II. vatikánskeho koncilu a horliteľ za „chudobnú cirkev“, hovorieval: „Keď niekto sníva sám, je to len sen. Keď snívajú mnohí spoločne, je to začiatok novej skutočnosti.“ (Nástupcom Câmaru v Recife stal sa biskup veľmi konzervatívneho štýlu, ktorý negoval temer všetko, čo Câmara za dlhé roky vytvoril. Súčasný arcibiskup v Recife žiada o Câmarovo blahorečenie.)