V týždenníku ZRNO (49/05) je dnes uverejnený rozhovor so zaujímavým človekom Jozefom Hurtonom, ktorý pochádza od Dunajskej Stredy a ako kňaz pôsobí už viac než 50 rokov v talianskych Alpách. Obec, v ktorej žije, je malá dedinka v horách, on je však široko-ďaleko známy človek, lebo celé roky pracoval aj ako záchranár v Horskej službe a natočil viacero dokumentárnych filmov z horského prostredia pre taliansku televíziu. Keď sa ho novinár pýtal, či robil filmy preto, aby niekoho obrátil na náboženstvo, odpovedal: „Nikdy som nemal zámer, aby sa niekto stal katolíkom. Akonáhle by ste sa snažili niekoho obrátiť, všetko by ste pokazili. Ale keď sa niekto po mojom filme začne zaujímať o náboženstvo, je jasné, že o tom človek hovorí.“ Mohlo by sa zdať, že postoj tohto starého kňaza je v protiklade s tým, o čo sa majú veriaci kresťania snažiť, teda o náboženské obrátenie. Ale nie, on len hovorí, že keď ukazoval vo svojich filmoch dramatické situácie v horách, keď chodil na prednášky po hoteloch, aby vysvetľoval, ako sa majú turisti v horách správať, alebo keď pomáhal iným ako člen Horskej služby, chcel byť len jednoducho ľuďom blízky, a ľudia si to všimli, že sa o nich zaujíma a stali sa mu priateľmi. Potom mnohí z nich zažili aj náboženské obrátenie.
Keď si v advente každý rok pripomíname kázanie Jána Krstiteľa, zdá sa nám, že Ján hlásal náboženské obrátenie. V evanjeliu čítame, že ľudí vyzýval, aby vyznávali svoje hriechy a na znak polepšenia vstúpili do vody. Ľudia, ktorí prišli za Jánom, však nehľadali nové náboženstvo. Chceli len inak žiť – čestnejšie, slobodnejšie, pravdivejšie, zmysluplnejšie... A nechápali to len ako súkromnú vec. Chceli, aby aj ich zem, ich spoločnosť žila slobodnejšie a pravdivejšie.
V našom živote prejde mnoho rokov celkom obyčajne. Niekto niečo vyštuduje, nájde si povolanie či zamestnanie, nájde si zväčša aj partnera pre život, žije vo svojej rodine, a robí to všetko lepšie či horšie. Tieto svoje „obyčajné“ roky môžeme vidieť ako dôsledok nejakých okolností či nejakej náhody. Priznáme si však, že by bolo omnoho lepšie, ak by sme mohli povedať, že to, čo robím, s kým žijem, kde žijem, ako žijem, nie je len dôsledkom okolností či náhody, ale najmä dôsledkom viac či menej vedomého poznania a rozhodnutia. Také dlhodobé a účinné poznanie neprichádza každý deň, ale je dobré, keď príde aspoň občas. Je dobré, keď naň nielen čakáme, ale keď ho aj hľadáme. Ján Krstiteľ ohlasoval ľuďom, že sa také veľké poznanie, osvietenie pre náš život nerodí len z nás samých, ale že sa rodí vtedy, keď pripravujeme cestu Pánovi, teda Bohu.
Čo znamená pripravovať cestu Pánovi? V evanjeliu sa tomu hovorí aj obrátenie, pokánie. Preto obrátenie, lebo ak spoznáme niečo pekné, obrátime sa tým smerom. A preto pokánie, lebo ak sme si to dôležité a správne nevšimli hneď, ale až po dlhom blúdení, môžeme sa vrátiť a skúsiť znova. Aby sme to dokázali, potrebujeme sa zaoberať nielen s tým, čo už máme a vieme, ale aj skúmať, čo obohacujúce a podnetné vstupuje do nášho života, čo nám takpovediac ide v ústrety. Na prvý pohľad nám, pravda, nejde v ústrety Boh, ale možno len nejaká nespokojnosť či túžba. Verím však, že to Boh v nás vzbudzuje nespokojnosť s nespravodlivosťou či nečestnosťou a že nás vedie k tomu, aby sme sa pýtali, čo môžeme urobiť, aby bol svet lepší. Verím, že Boh v nás vzbudzuje aj túžbu po láske a vedie nás k tomu, aby sme túžili nielen lásku dostávať, ale aj dávať. Kým sme mladí, zväčša nemyslíme veľmi na Boha, ale sme len s niečím nespokojní a chceme zmeniť svet a túžime po láske a chceme niečo pekné zažiť a urobiť. Až keď sme starší a niečo skúsime, vieme povedať: Aha, to alebo to nebolo len tak, bol za tým Boh, on mi išiel v tom človeku, v tej udalosti v ústrety. Preto aj v našom cirkevnom spoločenstve nejde v prvom rade o priame obrátenie na vieru, na náboženstvo, ale ako hovorili proroci – o prípravu cesty Pánovi.
Naša zdravá nespokojnosť so svetom, so spoločnosťou (s tou politickou, aj cirkevnou), aj naša túžba po láske je takou prípravou cesty Pánovi. Je súčasťou toho, čo cirkev nazýva pokáním. Na tejto ceste sa môžeme modliť tak, ako to raz vyjadril teológ Karl Rahner: Bože, prebuď svoju moc a príď! Daj mi nielen jasnejšie poznať, ale aj vnútorne skúsiť, že ty jediný si Boh môjho srdca a môj podiel na večnosti. Ukáž sa v tajomnej moci svojej lásky. Očisti ma od hriechov. Zažiar v mojom svedomí. Príď, Pane, a prebuď naše srdce.