Autor: Timotej Masár SJ (Slovo do ticha, Zürich 27. 11. 2013.)
Keď som 16. 10. 1978 (vtedy ako riaditeľ Slovenského programu Vatikánskeho rozhlasu) stál na Námestí sv. Petra v Ríme, na balkóne baziliky sa k nám prihovoril novozvolený pápež Ján Pavol II. a povedal svoje prvé slová: „otvorte dvere Kristovi“ a „nebojte sa...“ A potom ešte raz dôraznejšie: „dokorán otvorte dvere Kristovi!“ Tie slová sa mi vryli do steny pravej srdcovej komory, takže som ich nikdy viac nezabudol.
Keď jeho nástupca Benedikt XVI. apoštolským listom „Porta fidei“ vyhlásil rok viery, ktorý začal 11. 10. 2012, prial si, aby veriaci ľudia „pootvorili dvere viery“, stali sa svedkami živého a vzkrieseného Pána, zároveň schopnými ukázať dvere, ktorými sa vstupuje do sveta viery, aj mnohým hladujúcim, z ktorých života sa Boh vytratil – najhoršie ale je, že im nechýba.
Rok viery sa skončil minulú nedeľu na slávnosť Krista Kráľa a pápež František počas slávnostnej bohoslužby na Námestí sv. Petra po prvýkrát v histórii vystavil ostatky svätého Petra apoštola na verejnú úctu a len niekoľko dní pred prvou adventnou nedeľou úplne neočakávane svetu predstavuje programové vyhlásenie „Evangelii Gaudium“, ktorého cieľom je otvorenejšia cirkev a protivníkom je konzumom poznačený obraz o človekovi. Jeho ideál je nabúraná, zranená a pošpinená cirkev, áno, trpiaca cirkev, ktorá ako kresťanov má aj hriešnikov, vlažných, dištancovaných, lenivých...
Nikto nemusí teraz znervóznieť, príkladom mu je sám Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý nás vo svojom vtelení povoláva k revolúcii nežnej lásky a ktorý sám povedal: „Len jeden je dobrý. Boh!“ (Mt 19,17). Nikto sa nemusí báť. Pápež František chce, aby sa cirkev starala omnoho viac o chudobných ako sama o seba. Preto aj veľký priestor svojho druhého dokumentu pápež František venuje tým, na ktorých sa od začiatku pontifikátu najviac obracia, teda chudobným, tým, ktorí žijú na okraji ľudskej spoločnosti, nezamestnaným, ľuďom bez vyhliadok, bez východiska. Keď pápež František chváli Božiu lásku, obracia sa na veriacich. Ale pozná aj inú, tvrdú reč, keď kritizuje vykorisťovateľské a ľudskú dôstojnosť znevažujúce systémy: Peniaze nie sú na to, aby sa stali novým bohom, peniaze nie sú na to, aby vládli, ale aby slúžili, príčinou sociálnej nespravodlivosti je násilie, a čo je u pápeža absolútne nové – veriacich vyzýva k nenásilnému boju proti hospodárskym systémom, v ktorých sa všetko podriaďuje zisku: „Mne je milšia nabúraná cirkev, ktorá je zranená a pošpinená, pretože vyšla do ulíc, ako cirkev, ktorá je chorá, lebo sa uzavrela, spohodlnela a pridržiava sa svojej istoty“.
Od svojich predchodcov sa pápež František odlišuje v tom, že neustupuje pred zmysluprázdnym svetom. Pápež František, keď píše, že „pápežstvo musí viac zodpovedať súčasným potrebám evanjelizácie a brány a okná má celkom dokorán otvoriť“, ide nám všetkým príkladom. A keď píše „CELKOM DOKORÁN“, navyše nielen „BRÁNY, ALE AJ OKNÁ“, nechápem, o čom ešte hovoriť, o čom pochybovať, čoho sa báť. Veď viem, že viera zbaví každý strach moci nado mnou a budúcnosť patrí obetavosti.