V čase mojej mladosti temer nejestvovali súkromní podnikatelia. Všetok majetok, ktorý mohol prinášať zisk, sa pokladal za spoločný. Prví súkromníci, ktorých som poznal, boli Juhoslovania, čo dostali povolenie vyrábať a predávať zmrzlinu cez krátke letné obdobie. Dnes sa situácia otočila. Akoby nič nemalo byť verejné či spoločné. Niektorí šíria predstavu, že funguje len to, čo je súkromné. A že je jedno, či ide o výrobu zmrzliny alebo výrobu áut, o lesy alebo vzdelávanie, o ropu alebo pitnú vodu. Vášnivo sa debatuje aj o tom, či potrebujeme tzv. verejnoprávnu televíziu. Skoro nik nerozumie, čo je verejnoprávnosť. Možno to znamená niečo podobné ako cirkev. Cirkev nie je súkromná vec. Nie je ani štátna. Patrí tým, čo sú jej členmi, jej veriacimi. Ani nám však cirkev nepatrí ako firma. Staráme sa, iste, aj o cirkevný majetok. Najlepšími predstaviteľmi cirkvi však nie sú najlepší podnikatelia. Najlepšími cirkevníkmi sú tí, čo slúžia jej poslaniu. Poslaniu, v ktoré sme uverili, že je od Boha a že je pre ľudí. Plnenie tohto poslania môže občas niekomu poslúžiť aj na živobytie, dôvod pre toto poslanie však nesmie byť ziskový. Máme ešte zmysel pre takéto neziskové, nezištné poslanie?
Na začiatku Ježišovho verejného a neziskového poslania bola skúsenosť s ľuďmi, ktorí hľadali oporu, pochopenie a uzdravenie. Obsahom jeho poslania boli najmä činnosti, ktoré sa týkali ľudí v ohrození. Ako čítame v evanjeliu, išlo o vyháňanie zlých duchov, uzdravovanie chorých, ba dokonca kriesenie mŕtvych. Z toho vyplýva, že Ježiš prišiel, aby vytváral a uzdravoval vzťahy. Aj svojich učeníkov posielal zvlášť k ohrozeným ľuďom. Ježiš to pripomenul aj vtedy, keď povedal, že neprišiel udržiavať 99 spokojných ovečiek, ale hľadať jednu stratenú. Či naša cirkev, či my tiež takto konáme, či aj nám ide najmä o ohrozených ľudí – to je pre nás veľká otázka.
Zdá sa mi, že účasť na Ježišovom poslaní sa podnes chápe ako špeciálna činnosť. Niekto ide pomáhať do Afriky, niekto pracuje s bezdomovcami, s kriminálnikmi, alkoholikmi... Pokladáme to za veľmi záslužné, ale zároveň to berieme ako špeciálnu a zriedkavú činnosť. Ježišovi však nešlo o nejakú zvláštnu činnosť. To, čo sám konal, k čomu neskôr poslal svojich učeníkov, malo byť normálnym životom. Každý z nás nevie a ani nemôže pracovať ako Matka Tereza medzi chudobnými v Indii, ani ako Marián Kuffa medzi bývalými kriminálnikmi v Žakovciach, ba ani ako Anton Srholec medzi bezdomovcami v Pod. Biskupiciach. Každý biskup cirkvi, každý kňaz a kresťan však má žiť Ježišovo poslanie. Každý z nás sa môže a má dívať na okolitý svet ako na blízke prostredie, na svet, ktorý čaká na môj vzťah, môj záujem, ba súcit. Svet máme vnímať ako blízke prostredie, ako svet, ku ktorému cítime záväzok, s ktorým máme spojenie. To nemá byť niečo zvláštne. Aj to, čo Ježiš menuje ako témy poslania jeho učeníkov, nie je vlastne nič zvláštne: majú uzdravovať, kriesiť, vyháňať zlého ducha... Tieto činnosti si treba predstaviť v ich podstate. Neuzdravujeme až potom, keď sa niektorí staneme lekármi, zdravotnými alebo sociálnymi pracovníkmi, ale už tým, keď sa zaujímame o problém iného, keď tvoríme nádej pre iného, keď milujeme iného.
Je však toto, čo spomínam, niečo zvláštne, čím sa vyznačujú len kresťania? Nezaujímajú sa o ľudí, nepomáhajú nezištne iným – a niekedy šikovnejšie ako cirkev – napr. aj viaceré občianske združenia a iniciatívy? Ale iste. Ak to robia, môžeme sa len potešiť a povzbudiť. Je tu však jeden významný rozdiel. Ježišovi učeníci neriešia v prvom rade sociálny problém, ale problém duchovný. Neponúkajú človeku len strechu zo škridly, plechu alebo zo slamy, ale objatie, ba dokonca objatie Boha. Ponúkajú domov, cez ktorý má človek „Boha pri sebe“. Riešenie sociálneho problému je potom ovocím tohto domova, tohto objatia. Poznámka, že pri plnení Ježišovho poslania ide aj o vyháňanie zlých duchov, je veľmi dôležitá. Zlého ducha žiaden štát ani žiadne občianske združenie nevyženie. Zlým duchom je dnes ľudská prázdnota, zloba, zúfalstvo... Zlým duchom však môže byť aj naša namyslenosť, pohŕdanie inými, či zneužitie Božieho mena pre naše obmedzené záujmy. Nerád sa odvolávam na pápeža a podobné reprezentačné osoby, lebo to zvádza k tomu, aby sme sa za týchto predstaviteľov našej kresťanskej veci schovávali. Nezaškodí si však pripomenúť, s akou úctou sa predstavitelia celého sveta rozlúčili s pápežom Jánom Pavlom II. Ľudia obyčajní i významní, veriaci i neveriaci sa zastavili pri jeho smrti. To je predsa len zvláštne. Zjavne cítili, že tomuto človeku nešlo o vlastný zisk, ani o jeho cirkevnú firmu, ale o svet, o nich. Najviac sa pri smrti pápeža vysmiali novinári z Fidela Castra, že na počesť pápeža vyhlásil trojdňový štátny smútok. Ja sa mu nedivím. Castro je v súčasnosti azda najosamelejší politik vo svete. A pápež bol jediný, pri ktorom si Castro mohol byť istý, že síce povie, čo si myslí, ale zároveň aj to, že pápež ho nechce dobehnúť, že jemu a Kube chce bez bočných záujmov pomôcť. Musíme uznať, že to naozaj bolo sväté umenie, ak pápež, bojovník s komunizmom, vyháňal zo starého Fidela zlého ducha tak, že ho neponížil, ale si ho získal.
Aj táto skúsenosť nám čosi veľmi dôležité zjavuje o Ježišovom poslaní. Naozaj to nie je len o náboženských poučkách, ani o sociálnom pokroku. Naše poslanie je o príchode nebeského kráľovstva, o ozdravení a objatí. Poďakujme sa, ak sme to sami zažili a podeľme sa.