Pred pár rokmi jeden taliansky časopis uverejňoval dialóg na pokračovanie medzi kardinálom Carlom Martinim a spisovateľom Umbertom Ecom. Martini je jeden z najváženejších ľudí našej cirkvi a pri nedávnej pápežskej voľbe sa malo rozhodovať práve medzi ním a kardinálom Ratzingerom. Umberto Eco platí za jedného z najuznávanejších súčasných intelektuálov. Z ich dialógu vznikla kniha: V čo verí človek, ktorý neverí? (C. M. Martini/U. Eco: In cosa crede chi non crede?, Roma 1996.) Obaja partneri sa nevyhýbali ani chúlostivým témam; napr. otázke o práve na prerušenie tehotenstva či na postavenie žien v katolíckej cirkvi. Hlbšie však smerovali otázky o rozlišovaní dobrého a zlého: Kto rozhoduje o tom, čo je správne? Je to Boh? A čo, keď niekto v Boha neverí? V závere knihy sa Martini vyslovil, že prinajmenšom musíme veriť v život, v prísľub života pre mladých ľudí. Nezriedka sú sklamaní z kultúry, čo pod titulom slobody pozýva ku všemožným skúsenostiam; tieto sa však často ukážu ako vedúce k neúspechu, zúfalstvu, bolesti a smrti. Martini si myslí, že súčasná kultúra zakrýva drámu zla, napätie medzi životom a smrťou. A pýta sa, či nedostatočné predstavy o tom, čo je zlé a dobré, nesúvisia práve s nedostatočnými predstavami o Bohu.
Že život je dráma, že je v ňom skryté nebezpečenstvo, naznačuje aj dnešné evanjelium. Riešenie tohto nebezpečenstva či záchranu z neho vidí evanjelium vo viere v toho, koho Boh poslal pre záchranu sveta. Text evanjelia pochádza z rozhovoru Ježiša s Nikodémom, ako ho zapísal apoštol Ján. Ježiš a Nikodém sa podľa evanjelia rozprávali o živote, o nádeji v život, ktorý sa vydarí, zachráni. Ako však možno mať nádej, ako možno mať záchranu v niekom mimo seba? V niekom, koho Boh poslal?
Záchrana prichádza cez vieru. Nie hocijakú vieru, ale vieru v toho, koho Boh poslal pre našu záchranu. Rozhodnúť sa pre túto vieru vyžaduje poznanie. Poznanie vyžaduje zasa úsilie, ochotu posúdiť svoju situáciu, okrem mnohých praktických otázok aj tú tzv. večnú alebo „hamletovskú“ otázku človeka: Ako byť, ako žiť? Až keď toto úsilie vynaložíme, môžeme sa rozhodnúť. Môžeme sa rozhodnúť veriť v toho, kto mi odpovedá na moje otázky. Pritom odpovede nemusia byť len také, ako keď novinári robia interview. Odpoveďou býva život, skúsenosť s obetavosťou, láskou. Aj Nikodém uveril plnohodnotne až potom, ako zažil Ježišovu smrť a vzkriesenie. Rozhovory, na ktoré chodil za Ježišom najskôr potajomky, mu však iste k jeho viere pomohli. Kardinál Martini si všimol, že v modernej kultúre sa rozšírila nedostatočná až znevažujúca predstava o Bohu. Túto predstavu však do našej kultúry nedovliekli neveriaci ľudia. Neveriacimi sa stali skôr preto, že reagovali na predstavu Boha, s ktorou sa asi stretali pri výchove, v kostoloch, pri vysvetľovaní vážnych problémov... Odmietli Boha, ktorý je údajne všemocný, ale pre záchranu biednych akoby nič nerobil. Spolu s Martinim sa ich možno pýtať, či sa snažia vôbec rozlíšiť pravého a falošného Boha. Dnes by sme mohli dodať, že Boha pravého a trojjediného. Hoci je dnes sviatok Najsvätejšej Trojice, doteraz som slová Svätá Trojica nevyslovil. Dôležitejšie bolo na základe evanjelia hovoriť o Bohu zachraňujúcom. Lebo až z prežitej, precítenej reči o zachraňujúcom Bohu, o Bohu, ktorý miluje človeka a jeho svet, zrodila sa neskôr teologická reč o Bohu ako Najsvätejšej Trojici. Kresťania sa líšia od iných veriacich tým, že veria v Boha ako Trojicu, ale ak sa nám za slovom Trojica neobjaví skúsenosť s Bohom, ktorého svojím životom predstavil Ježiš, zostáva táto reč nemá a neúčinná.
Pred týždňom ma pozvali priatelia podporiť dokument, ktorý má názov 1000 slov o hodnotách a kultúre. Za textom dokumentu sú ľudia veriaci i neveriaci. Spája nás starosť o kultúru na Slovensku. O akú kultúru? Pre niekoho je kultúra to, že sa chodí na koncerty a do divadla, že sa čítajú dobré knihy. Pre iného je kultúra všetko, čo človek robí. Ak sa pýtame, o akú kultúru si máme robiť starosť, pomôže nám azda otázka: Kto je nekultúrny? Indián z lesa nebol nekultúrny. Nekultúrny je človek bez úcty, a to aj bez sebaúcty, človek, ktorý iných ohlupuje a ešte na tom prípadne zarába, a potom ten, čo sa ohlupovať nechá. Preto, keď hovoríme o kultúre, máme starosť o človeka. Myslíme na záchranu človeka, aby ľudia neboli ponižovaní a využívaní. Iste, nemusí každý čítať múdre knižky. Ale platí aj to, čo kedysi povedal jeden môj známy svojmu bratovi, ktorý mal vtedy malé deti. Ten jeho brat do kostola nechodil, knihy ani noviny nečítal. Čítal len poslednú stranu novín, vtedy tam písali o športe. A ten môj priateľ sa ho pýtal: O čom sa raz budeš rozprávať so svojimi deťmi, keď sa okrem futbalu a hokeja o nič nezaujímaš? Dnes by sme si mohli povzdychnúť, že Pánboh zaplať za tých, čo sa aspoň o šport zaujímajú.
Starosť o život, o záchranu ľudí priviedol kedysi k rozhovoru Ježiša s Nikodémom. Starosť o život, hodnoty, morálku priviedol k rozhovoru aj kardinála Martiniho a Umberta Eca. Táto starosť o život, kultúru, hodnoty, ktoré potrebujeme k životu, nech vedie aj nás dnes na našom Slovensku. Najmä nás kresťanov, ktorí vyznávame Boha ako Otca, Syna a Ducha Svätého. Nech sa dá na nás poznať, že veríme v Boha, ktorému ide o kultúru, úroveň, záchranu človeka.