Zmeny rešpektujúce celok života

V chladnom severnom vetre opúšťalo sfarbené lístie intenzívne koruny stromov. Po krátkom krúžení v povetrí pokrylo zem. Za pár dní krása zdobiaca pohorie zmenila svoje výsostné postavenie i vzhľad. Pestrofarebné konáre stmavli a zem pokryl farebný koberec. Šuchotal pod nohami. Krása a múdrosť prírody je v ročných premenách i stálosti v čase. Je dôsledkom rešpektovania vnútorných aj vonkajších pohybov. Ročné zmeny smerujú k rovnováhe, nie k nadbytku, s cieľom udržať život. S obdobím zrodu, rozkvetu, odovzdávania energie i oddychu.

Ak dnes vnímame, že zo spoločnosti mizne krása, dôvera a pozitívny prístup k spoločnému, možno by sme korene krízy mali hľadať v strate rovnováhy a mylnom horizonte priorít. Spoločných i tých vlastných. Rozlišovať príčiny aj dôsledky v kontexte celku. Sústredenie sa len na ideál či jednotlivca, bez vnímania okolia a možností, prekrývanie reality virtuálnym svetom a myslenia jedinou pravdou, ísť len za novým a za ziskom bez rešpektovania skúseností narúša kolobeh i pokračovanie života. Ak energiu a čas venujeme iba jednej etape života, ak cestu zamieňame za cieľ, strácame schopnosť prežívať dni naplno. Koľko času sme stratili v sporoch o „pravdy“, ktoré sú len parciálnym porozumením, pričom to podstatné mizne popri nás?

Hory, les i prírodu mám rád v každom ročnom období. Prežívajú v tichosti aj napriek deštruktívnym zásahom civilizácie. Rezignácia? Ich svet, skrytý pred našimi očami, svedčí o opaku. Nie sú pasívnymi prijímateľmi života. V rešpektovaní jeho kolobehu vytvárajú spoločenstvo lesa, v ktorom sa stromy svojím koreňovým systémom vzájomne podporujú i vyživujú. Vytvárajú spolužitie, ktoré prežíva milióny rokov. Nerozumiem ich reči. Ale vždy, keď vstúpim do chrámu prírody, dotýka sa ma čistá energia, ktorú nie som schopný uchopiť. V tichosti prechádza telom a mení moje myslenie na symbiózu s realitou. V lese je človek sám a zároveň je súčasťou života. Dokázať to aj v ľudskom spoločenstve predpokladá vrátiť úctu i tým, ktorí v našom nazeraní rastú krivo. Vyrastajú z podhubia spoločného, v ktorom sme svetlo neposkytli inému videniu sveta. Stratili sme tak rovnováhu. Jeseň svojou pestrosťou, farebnosťou a múdrosťou poznania nám ju môže vrátiť. Ak ju prijmeme ako súčasť života. Aj toho svojho.